Každoročne sa v našom meste koná olympiáda stredných škôl, kde školy súperia o prestíž, upevňujú sa vzťahy medzi žiakmi a všetko sprevádzajú emócie, zábava a skvelé výkony. Samozrejme, že každá škola chce byť najlepšia ale predovšetkým je to pre študentov, majú príležitosť ukázať svoj talent, stretnúť sa s ľuďmi s iných škôl alebo reálne zažiť už spomínanú férovosť. Tak sa aj deje. Niekedy aj napriek negatívnym emóciám, vždy nad porážkou zvíťazí férovosť. Teda aspoň u tých žiakov. Je však veľmi smutné, keď učitelia, bývalí športovci nevedia prijať prehru svojej školy a tak miesto fair-play hľadajú spôsob ako obísť pravidlá. Mám na mysli istého profesora, ktorý mal na starosť futbal, jeho futbalový tím mal skončiť niekde na piatom mieste, pretože rozhodoval vzájomný zápas, ktorý prehrali. Avšak na konci olympiády, keď boli spočítané takmer všetky body a jeho škola sa nemala umiestniť na prvom mieste, jednoducho zmenil pravidlá. Povedal si, že nebude rozhodovať vzájomný zápas ale počet strelených gólov a tak teda boli niekde na stupni víťazov. Pri sťažnosti odpovedal, že on je hlavný rozhodca a on môže zmeniť čokoľvek. Tak teda dobre...
Ale je na zamyslenie, že deti od mala vedieme k férovosti a radosti zo športu a nejaký zúfalec, ktorý by mal deti inšpirovať a viesť robí presný opak. Nikto s tým nič neurobí, lebo on sa ta rozhodol a on je „najvyšší“. Je smutné, že žiaci napriek prehrám dokážu byť spravodlivý ale učitelia nie. A pýtam sa teda, na čo sa organizujú tieto olympiády a či sú pre žiakov alebo pre *******, ktorým robí radosť pocit mocenstva.